Jeden je slniečkar, druhý je fašista, tretí je proeurósky a lezie Američanom do zadku, no a ten štvrtý nás pre zmenu privedie do izolácie. Najčastejšie názory ľudí v kontexte nadchádzajúcich, prezidentských volieb. Aspoň, teda v mojom okolí. Keď sa však dotyčného spýtam, kto by mu bol dosť dobrý, alebo prečo to neskúsi on sám, keď by to vedel lepšie.
Buď neodpovie vôbec, alebo sa začne vyhovárať na všetko možné. O cirkuse okolo kandidátov sudcov Ústavného súdu, radšej ani hovoriť nebudem. Nikto a nič nám nie je, skrátka dosť dobré. Keď sa niekoho spýtam, čo hovorí na nový album Martausovej, Hexu, či Imt Smile. Väčšinou mi povie, že sú to komerčné sprostosti, za ktoré by nedal ani cent.
Potom sa ho opýtam na to, akú novú hudbu si kúpil. Vymenuje niekoľko zahraničných kapiel, a začne hovoriť o tom, aké sú super, a že čaká na to, kde bude ich najbližší koncert. V poriadku, nič proti.
Už, keď dochádzajú argumenty. Prichádza na rad protiútok, že čo najnovšie som si kúpil, zohnal, alebo vymenil ja. Vždy dotyčnému odpoviem, že mu zoznam pošlem do Messengera, alebo emailom, a že budem zvedavý na jeho názor.
O dva dni príde odpoveď v znení: „Máš tam toho dosť a väčšinu slovenských a českých albumov. Ani to nepredávaj, veľa z nich sa už nedá zohnať.“ Takáto reakcia samozrejme poteší. Tiež mi chvíľu trvalo, kým som sa zameral na naše albumy. Kedysi som aj ja musel mať, každé zahraničné cédečko, aby som nezaostával za kamarátmi. Vždy som si k nemu, ale prikúpil aj nejaké to slovenské, alebo české. Jedného dňa som si povedal, že už budem v obchodoch kupovať, len naše cédečka.
Malo to niekoľko dôvodov. Pri vtedajších cenách som si za cenu jedného zahraničného albumu, kúpil dva slovenské. Je podstatne ľahšie, dostať sa k naším spevákom, než k tým zvonku.
My, čo sa tomu trošku viac venujeme, by sme o tom mohli písať romány. A v neposlednom rade, prečo nepodporiť lokálny produkt. Zahraničná kapela, alebo spevák. Našu podporu vôbec nepotrebuje. Takej Madonne, Metallce, alebo Claptonovi. Môže byť úplne jedno, či si kúpi ich albumy o tisíc Slovákov navyše. Majú totiž zarobené na niekoľko životov dopredu.
Stačí sa pozrieť na hystériu, ktorá sa deje okolo filmu Bohemian Rhapsody. Chcem tým povedať len to, že za úspechom zahraničných kapiel. Stoja manažéri s dobre prepracovaným marketingovým plánom.
Navyše ak je na spomínanom filme, tak 40% pravdy. Slovenská hudobná scéna mi v tomto príde poctivejšia. Funguje na princípe koncertov a predaja albumov z ruky do ruky. Nech sa vydavatelia a produkčné spoločnosti, snažia na podvedomie zákazníka pôsobiť akokoľvek. Nikdy nedosiahnu miliónové predaje albumov ľudí, ktorých zastupujú.
Oni sa síce tvária, že marketing ovládajú. Faktom však je, že na Slovensku je ešte stále tento pojem veľkou neznámou.
Preto je na nás samotných, aby sme zvážili, či si namiesto toho zahraničného. Nekúpime radšej naše, slovenské cédečko. Ak by si ho kúpilo, lem 50 000 ľudí. Spevák by nemusel chodiť po firmách, ako po žobraní zháňať peniaze. Následne sa triasť, ako a, či vôbec sa bude album predávať.
Každý rok máme na Slovensku množstvo hudobníkov, ktorí by mohli kľudne konkurovať zahraničným kapelám. Je len na nás, či ich podržíme, alebo budeme na nich donekonečna nadávať.