V poslednom čase sa mi nejako zacnelo za hudbou časov minulých. Začal som si akosi častejšie púšťať dancefloor, Niektorí z vás si možno povedia, že som sa musel asi zblázniť. Darmo niekto bude nadávať na eurodance. Bolo to tu a žili sme ním.
Asi tak, ako generácia pred nami žila hudobnou komerciou rokov osemdesiatych. Ja sám, hoci som bol malý chlapec si z klipov pamätám žensky pôsobiacich spevákov typu: David Bowie, Boy George, George Michael, či Thomas Anders. Tak prečo nadávať na nejaký hudobný štýl, či dobu.
Navyše ak sa nám s ňou spájajú príjemné spomienky z detstva, alebo dospievania.
Kvalitu hudobnej produkcie sme v tom čase neriešili. Keď niekde ešte občas zaznie La Bouche, Masterboy, alebo DJ BoBo. Nielen mne sa vybavia spomienky na kamošov zo základky.
To už nehovorím o horách prázdnych kaziet, na ktoré sme si tieto veci z rádia nahrávali.
Eurodance som začal vnímať zhruba od roku 1992. Celé to trvalo približne do konca roku 1999.
Okrem Nemecka, Talianska, Španielska, Holandska a Belgicka. Bola týmto tanečným štýlom zasiahnutá aj Škandinávia, Južná Amerika a časť Ruska. Celkom slušný trh, čo poviete?
Čo na tom, že to niekedy ani nespievali ľudia, ktorí sa na nás usmievali z plagátov v našich izbách.
Zámerom producentov bolo, aby takéto zoskupenie pôsobilo predovšetkým vizuálne.
Farebne ladené klipy tento účel do bodky splnili.
Albumy naspievali iní a koncerty hravo zvládol playback. Príznačné pre tento štýl boli silné vokály, sporo odetých speváčok a akási rapová vložka niekde v strede skladby.
Nehovoriac o tom, že skupiny sa podobali ako vajce vajcu. Vo väčšine prípadov ich tvorila žena a muž. (E-ROTIC, TWENTY 4 SEVEN, PHARAO)
Občas sa stalo, že členov v kapele bolo viac ( MASTERBOY, FUN FACTORY) Niektorí z vás si povedia, že to bol čistý hudobný podvod. Ale dobre premyslený hudobný podvod.
Pete Waterman, ktorý svojho času vytvoril Kylie Minoque, Ricka Astleyho a Kim Wilde. Kedysi povedal, že pokiaľ to zarába je všetko v poriadku. Rovnako tento model fungoval aj u eurodance kapiel. Producenti vytvorili skupinu, dali tomu názov a peniažky sa sypali. Nemalou mierou k popularite, týchto skupín prispeli aj časopis Bravo a hudobná televízna stanica Viva.
Producenti rozhodovali v podstate o všetkom. Kapela nemala žiadne slovo. Ak si dovolila niečo povedať, alebo nebodaj vzniesť nejaké prehnané požiadavky. Veľmi rýchlo bola nahradená inou skupinou podobného razenia.
Máloktorá sa hudobne dožila vydania troch, či nebodaj štyroch albumov. Cédečka týchto skupín vo väčšine prípadov obsahovali 10-12 skladieb. Pričom samotné albumy uzatvárali, takmer vždy nepodarené remixy ústredných skladieb. Celé sa to dotvorilo farebne ladeným obalom a šup s tým na pult.
Pozadu v tomto smere neostalo ani Slovensko. Maduar, Lobby, Exil a D-Night zneli v každom rádiu, a na každej diskotéke. DJ mohol mať pripravené čokoľvek, ale ľudia chceli toto. Relácie Triangel, Deka a iné, tento trend u nás ešte umocnili. Nebolo hitparády, kde by sa neobjavila skladba
U Can´t Stop MC Erika a Barbary. Samostatnou kapitolou, boli v tomto smere Kopytovci, ktorí sa odlišovali divadelným prevedením svojich, prevzatých vecí.
Príjemným spestrením našej eurodance scény, boli aj dievčatá zo skupiny Bee M.
Všetko ostatné bola len kópia v štýle eurodance kapiel zo zahraničia. Ale bolo to tu a žili sme tým. Prišlo to, ako blesk z jasného neba, a rovnako rýchlo aj odišlo.
Hoci sa mnohí dnes tvárime, ako ťažkí rockeri, metalisti a neviem čo. Eurodance rokov 90tych neobišiel nikoho z nás…